Porozprávali sme sa s Monikou Rákošovou našou bývalou hráčkou. S volejbalom začínala v Poprade odkiaľ si to na odporúčanie trénerky Jarky Viestovej (mama bývalej reprezentantky Martiny Viestovej) namierila v roku 2005 rovno do hlavného mesta Bratislavy. V drese Slávie odohrala neuveriteľných 10 sezón. Z toho 7 v A družstve žien, kde stihla získať 4 tituly (2010, 2011, 2013 a 2015) a 3 víťazstvá v Slovenskom pohári (2010, 2013 a 2015), v juniorkách získala 1 titul a v MEVZE (hral sa ligový formát) získala bronz (2012).
Po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia na Ekonomickej Univerzite v Bratislave a dvoch nasledujúcich sezónach, počas ktorých zlúčila prácu so športom, sa rozhodla vyskúšať legionársky chlebíček. Momentálne začína svoju tretiu sezónu vo Francúzskom klube STELLA EDU SP Calais, ktorý je účastníkom II. najvyššej divízie.
Rok narodenia: 1987
Výška: 182 cm
Bývalí tréneri: Viestová, Bernáth, Popeláš, Lobík, Tlstovičová, Hančík, Matušov, Dangleant
Predchádzajúce pôsobiská: Športová škola mládeže Poprad, VK Slávia UK Bratislava, UJS Komárno, VK Slávia Ekonomická Univerzita Bratislava, STELLA EDU SP Calais
S akými očakávaniami si prichádzala do nášho klubu (Slávie)? Prichádzala si do mládežníckych družstiev alebo do družstva žien?
Keď som prichádzala do Slávie netušila som čo ma tam vlastne čaká, vedela som len, že je to ušpešný klub so zvučným menom a je to pre mňa výborná príležitosť sa niečo naučiť. Dnes už viem, že to bola výborná “škola”. Začínala som v juniorkách pekne po poriadku. Pravdou je, že keď prídete od niekiaľ, kde je úroveň iná, ale všetci Vám vravia, že máte talent, uveríte tomu. Následne príde vytriezvenie a Vám neostáva iné ako makať a bojovať o miesto na ihrisku.
Pamätáš si ešte na prvé pocity v šatni a na palubovke?
Pamätám si veľa veci, ale na niečo konkrétne ani veľmi nie, okrem toho, že som bola vyplašená a hala sa mi zdala naozaj obrovská, o Bratislave ani nehovorím. Dievčatá boli však priateľské, čo mi pomohlo sa rýchlo adaptovať.
S akými osobnosťami, hráčkami a akými trénermi si počas svojho pôsobenia prišla v Slávii do kontaktu? Ktorá s týchto osôb sa najviac natrvalo zapísala do tvojej pamäte?
V Slávii som strávila 12 rokov, čiže strela som sa s veľa hráčkami a aj trénermi. Pamätám si , že keď som prišla družstvo žien bolo pre mňa ako volejbal z inej dimenzie. V zložení všetkých dobrých hráčok, z ktorých väčšina už ani nehrá, alebo robí niečo úplne iné. Pozerali sme na nich s obdivom a ja som vyhlásila, že do družstva žien sa ja asi nikdy nedostanem. Začínala som v juniorkách, kde som si zažila trénerskú dvojicu Popeláš a Bernáth. Neskôr v družstve žien ml. Hančíka s Petrášom, Tlstovičovú a končila som opäť pri ml.Hančíkovi spolu s Matušovom. Každému z nich som za niečo vďačná, čiže v pamäti ostávajú všetci tak ako aj niektoré hráčky, s ktorými som prežila výborné časy a aj napriek tomu, že už nie sme v kontakte, vždy, keď spomínam sa usmejem. Natrvalo mi predsa len ostala “Hronky” (pozn. Veronika Hrončeková), s ktorou som v kontakte aj keby sme boli každá na opačnej strane sveta. Je to moja spriaznená duša.
Spomínaš si aké rituály si mala/ste mali zaužívané v družstve? Ako prebiehali prípravy na zápasy? Je to porovnateľné s družstvov Calais, v ktorom aktuálne začneš už svoju tretiu legionársku sezónu vo Francúzsku?
V juniorkách sme mali rôzne rituály, menilo sa to snáď z roka na rok podľa toho aké zloženie týmu sme boli. Jedny majstrovstvá sme tancovali špeciálny tanec, alebo plietli vrkôčiky vo vlasoch. Neskôr v družstve žien nemohla chýbať predzápasová hudba a kávička. Príprava prebiehala rozborom súpera tak ako zväčša asi všade a následným prevedením do tréningov. Tak je to aj v Calais.
Máš už za sebou dve sezóny v zahraničí, ako s odstupom času vnímaš svoje pôsobenie v Slávii?
Ako som už spomínala Slávia mi veľmi veľa dala a bola najlepšou školou. Čo sa týka volejbalu aj prístupu k nemu. Tým, že som mala viacerých trénerov s inými charaktermi a požiadavkami prakticky nemám problém s ničím, keď sa kričí – neplačem, keď sa maká – makám.
V čom je najväčší rozdiel? (Obsah tréningu, tréneri a ich prístup, resp. kvalifikácia, hráčky a ich prístup, diváci a ich návštevnosť na zápasoch, cestovanie, štruktúra súťaže, materiálne a sociálne podmienky, zdravotná starostlivosť a tak.)
Nie je jednoduché povedať v čom presne je rozdiel. Slávia hrá najvyššiu Slovenskú ligu, Stella je v druhej francúzskej lige. Trénujeme o niečo menej ako v Slávii, ale prakticky máme namiesto 12tich hráčok iba 8-9, čiže je toho občas viac než dosť. Boli obdobia, keď sa niekto zranil, alebo mladé hráčky mali školu a na tréningu sa nás zišlo 5, čo dá zabrať trénovať v takomto počte 2 hodiny. Čo sa týka prístupu je tu väčšia pohoda, nemáme “tlak”, ak sa prehrá nikto po nás nebude kričať. Občas je to na škodu, no mentalita nepustí. Čo sa týka sociálneho zabezpečenia je výborné aj napriek tomu, že klub nemá obrovský rozpočet snažia sa postarať najlepšie ako vedia. Na zápasy cestujeme autami alebo mikrobusom, ak je to v blízkosti. Ak hráme ďalej zväčša cestujeme deň vopred a vraciame sa deň po zápase, buď vlakom alebo lietadlom. Trošku mi tu chýba ta burácajúca atmosféra, ktorú som zažívala v hale Mladosť napr. počas zápasov v play-off, tu chodí divákov podstatne menej a sú viac rezervovaní.
Aké umiestnenia sa zaznamenali s družstvom počas tvojho dvojročného pôsobenia? Popíš nám štruktúru a model súťažného ročníka v druhej francúzskej lige. Koľko družstiev môže postúpiť do najvyššej súťaže. Mal, resp. má klub ambíciu postúpiť do najvyššej súťaže?
Prvú sezónu sme skončili v play-off na 7. mieste (ak si dobre pamätám). Tú minulú sme začali síce veľmi dobre, do play-off sme šli z prvého miesta, no nedokázali sme sa udržať vzhľadom na viaceré zranenia a únavu. Nakoniec sme skončili na 3. mieste. Systém je tu iný: hrajú sa 2 skupiny, pričom v skupine hrá každý s každým (doma-vonku) a zbiera body (rovnako ako na Slovensku za výhru 3:0 a 3:1 sú 3 body, za výhru 3:2 jeden bod atď.). Prvý štyria postupujú do play-off alebo padnú do play-down, kde si svoje body prenášajú. Tam hrá opäť každý s každým resp. s družstvami, s ktorými predtým nehral. Počítajú sa získané body a vznikne záverečné poradie. Do vyššej ligy postupujú 2 družstvá. Ambície sú stále rovnaké, chceme postúpiť.
Čo všetko si v mladosti pre volejbal obetovala a čo ti šport do tvojho života priniesol? Keby si mala na výber a vedela by si sa preniesť v čase späť obetovala by si svoj život opäť volejbalu?
Myslím, že vo všeobecnosti každý kto hrá volejbal, alebo iný šport na vrcholovej úrovni, pre neho obetuje veľmi veľa, najmä svoj súkromný život. Napríklad, keď skončíte strednú školu premýšľate čo ďalej, či budete študovať medicínu alebo právo alebo ekonómiu. Vtedy prichádza otázka, či sa to dá zvládnuť ak trénujete dvakrát za deň. Alebo máte iný koníček, ale spolu s tým, čo robíte vlastne už na neho ani nemáte čas alebo energiu. Tak isto nepôjdete na koncert obľúbeného speváka alebo skupiny, ktorý je v deň zápasu lebo viete, že vy musíte byť na zápase. Zimné dovolenky sú zväčša neprípustné, keďže v tom čase sa trénuje atď. Šport berie, ale aj veľa dáva. Do života mi priniesol samostatnosť, keďže som z domu odchádzala ako 15-násť ročná a čo som si na internáte neurobila sama som nemala. Šport ma naučil spolupráci a disciplíne. Ak by som mala tú možnosť sa rozhodnúť opäť vyberiem si rovnako, aj keď je pravda, že moje zdravie by možno nebolo také poznačené, ale rozhodne svoju voľbu neľutujem.
Aký je život v krajine galského kohúta? Zvykla si si na tamojší život? Je mentalita a celkový prístup tvojich spoluhráčok v klube iný?
Život vo Francúzsku mi vyhovuje, zbožňujem túto krajinu a cítim sa tu ako doma. Myslím, že v minulom živote tomu možno tak aj bolo. Keď raz “donaháňam loptu” rada by som tu žila. Tak ako asi všade ľudia sú rôzni, ale vždy stretnete aj niekoho, kto sa pre Vás stane dôležitým.
Za svoje pôsobenie vo Francúzsku si už určite okúsila miestne kulinárske špeciality a domáce víno. Je to teda skutočne krajina vína a syra?
Určite áno. Okrem dobrého vína a syrov tu nájdete neskutočné pochútky v boulangerie. Po prvom roku som si musela povedať, že ochutnať každý koláčik nie je asi veľmi prospešné pre moju váhu.
Aký je tvoj najväčší športový úspech? (resp. na ktorý si najviac pamätáš alebo v dobrom spomínaš)?
Každý úspech mal svoje vlastné čaro, nedokážem ani povedať, ktorý bol pre mňa najväčší. Pamätám si, že z jedných juniorských majstrovstiev, na ktorých som iba striedala som mala obrovskú radosť. Nie je to len o úspechu samotnom, ale aj o ľuďoch, atmosfére a všetkom ostatnom. Ak by som mala hovoriť iba o úspechu samotnom asi najväčší bol, keď sme sa umiestnili na 3. mieste v MEVZE.
Aký odkaz máš pre mladé volejbalistky, pre nasledujúcu vyrastajúcu generáciu?
Robiť čo ich baví s láskou, nasadením a hlavne pokorou a nevzdávať to v momente, keď sa nedarí. Šport je aj o sebazaprení a obetovaní.
Chceš ukončiť svoju kariéru v zahraničí alebo plánuješ odohrať svoju poslednú (posledné) sezóny na Slovensku?
Moja posledná sezóna bola už tri sezóny dozadu.. (smiech) Nikdy neviem, kde ma moje túlavé topánky zavedú nakoniec, ale viem, že už nie som najmladšia a moje telo mi dáva jasne najavo, že sa “dátum spotreby” nekompromisne blíži. Plánom momentálne je užiť si túto sezónu v zdraví a po nej zavesiť tenisky na klinec.
Monika ďakujeme za rozhovor a držíme palce