Extraliga ženy, Interview

S jeho menom sa pod vysokou sieťou spájajú dve slová. Slávia a úspech. To prvé pôsobí pre súperov ako červené súkno v býčej aréne, to druhé sa často neodpúšťa. Napriek tomu i svojim 77 rokom sa prezident volejbalistiek Slávie Ekonomická univerzita Bratislava (občianske združenie pod týmto názvom od roku 2010 zastrešuje ženské áčko, druhé VK Slávia UK Bratislava sa zameriava na mládež) Vladimír Hančík dokáže neustále tešiť z pribúdajúcich klubových trofejí a motivovať sa pre nasledujúce sezóny.

Rodák z Ružomberka po skončení hráčskej kariéry začal v klube trénovať v roku 1971 ako asistent profesora Miroslava Rovného, zakladateľa klubu. Od roku 1988 slávistkám šéfuje. K 9 federálnym majstrovským titulom pridali Bratislavčanky v minulých dňoch 19. slovenský, ktorý pre 15-násobného víťaza Slovenského pohára znamenal aj 12. double.

Pán Hančík, s veľkou dávkou zveličenia môžeme povedať, že ste si vybrali ideálny narodeninový deň, ktorý môžete spojiť i s majstrovskými oslavami, nie?
“Narodil som sa polovici apríla v období, keď sa zhodou okolností volejbalová extraliga vždy končí. Každý majstrovský titul tak oslavujem ako darček k narodeninám. Stalo sa, že mi to vyšlo na deň presne, ale niekedy tam je aj posun.”

Ktorý z devätnástich darčekov v podobe slovenských majstrovských titulov bol pre vás najpamätnejší?
“Najpamätnejší a najkrajší je vždy ten posledný a najčerstvejší. Tento devätnásty bol vzhľadom na situáciu, ktorá nastala z hľadiska pandémie, veľmi zložitý. Snažili sme sa však zostaviť družstvo, z ktorého úspechom rátali. Pamätám si aj tituly, keď napríklad v sezóne 2015/16 sme v extralige a domácom pohári neprehrali ani raz. Vtedy som sa tešil dvojnásobne, pretože družstvo trénoval môj syn Martin. Rovnako bez prehry sme predtým odohrali i sezónu 1997/98. Trénerom bol vtedy už nebohý Vladimír Tallo.”

Keďže Slávia v ére samostatnosti vo finále nechýbala ani raz, dôvod na spokojnosť ste mohli mať v podstate vždy. Stalo sa, že vám niečo záver sezóny a tým pádom aj narodeniny pokazilo?
“Áno, vlani, keď najskôr pre pandémiu koronavírusu prerušili a následne zrušili súťaž. Mali sme ambície ísť do finále play-off.”

Do semifinále ste však minulý rok postúpili až z tretej priečky a čakala vás motivovaná UKF Nitra.
„To áno, ale semifinále sa nakoniec nehralo, takže to zostalo otvorené. Z tretieho miesta sme bojovali v semifinále s Nitrou aj v sezóne 2017/18, sériu sme otočili z 1:2 na 3:2. Aj keď na zápasy vonku už nechodím, vtedy som na rozhodujúci piaty zápas do Nitry vycestoval, čo hráčky ocenili. Vo finále sme následne prehrali so Strabagom Bratislava vo štvrtom zápase 2:3 a sériu 1:3.”

Kedy v histórii extraligy bola vaša finálová účasť najviac na vážkach?
“V spomínanej sérii s Nitrou pred troma rokmi. Vlani sme finále nehrali z objektívnych dôvodov.”

Faktom aj po tomto ročníku zostáva, že ste v ňom nikdy nechýbali. Je to veľký tlak?
“Ohromný! Keď si predstavím, koľko je okolo toho práce – mojej, trénerskej, vedenia, koľko musíme prekonať prekážok i riešiť problémov s financiami. Vyvrcholením tohto tlaku je posledný krok, aby sme získali titul. Počas sezóny je to iné. Hráš, väčšinou vyhrávaš, raz prehráš, čo až tak nevadí. Postupne sa ten tlak zväčšuje aj z pohľadu toho, že sa zlepšujú i vaši fináloví súperi. Aj teraz Pezinku výkonnosť v závere výrazne stúpla. Počas sezóny sme prehrali dva zápasy, čo je výborný výsledok. S naším finálovým súperom sme počas celej súťaže neprehrali ani raz. Po tých spomínaných sezónach bez prehry patrí k najlepším výsledkom nášho družstva v histórii, pretože nemôžeme zabúdať ani na pätnáste víťazstvo v Slovenskom pohári.”

Bohatú a úspešnú históriu klubu ani nemusíme zdôrazňovať, mnohí vám ju môžu závidieť. Máte z éry samostatnosti odložené všetky trofeje?
“Áno, máme kanceláriu v Petržalke a v zrekonštruovaných priestoroch sa denne pozerám na všetkých devätnásť pohárov pre majsterky Slovenska. Ku každému máme vystavenú aj fotografiu zostáv jednotlivých družstiev. Všetkých devätnástich. Vystavené mám však aj cenných deväť  federálnych trofejí, z ktorých som sa ako tréner zaslúžil o tri.”

Po takmer dvadsiatich rokoch po známej Solange Soaresovej ste v uplynulej sezóne káder vystužili dvoma Brazílčankami, vydarili sa?
“Boli sme jeden z prvých klubov, ktorý po roku 1989 angažoval legionárky. Postupne Rusky, Číňanky, prvou z Brazílčanok bola Solange, to bolo veľké šťastie, že sme ju mali. Je taká doba, že väčšina mužských i ženských tímov musí hľadať hráčky v zahraničí, pokiaľ chce uspieť. Na jednej strane to je oživenie, na druhej, žiaľ, prejav upadajúceho slovenského volejbalu. Kvalitných hráčok a hráčov je čoraz menej, ale to je už ďalšia téma. Väčšina mladých hráčok, ktoré sa ako tak vypracujú, odchádza do zahraničia. V ostatnej dobe najčastejšie do Česka aj na štúdiá. To je smutný trend. My sme po siedmich sezónach bez cudzinky pred troma rokmi angažovali veľmi dobrú americkú dvojicu, po nich prišli v ďalšej sezóne ich krajanky, ale nahrávačku sme museli poslať preč. Brazílčanky Bruna a Raquel bola vynikajúca voľba. Vďaka našim trénerom, ktorí ich po analýze ich hry a videorozhovoroch vybrali. Boli nielen dobré hráčky, ale aj zapadli do kolektívu a boli srdciarky.”

Rátate s nimi do ďalšej sezóny?
“V pondelok sme sa s nimi rozlúčili. Dostali od nás ponuku, aby zostali ešte jednu sezónu. Rozhodli sa ísť do lepšej súťaže a za lepšími finančnými podmienkami.”

Tak to už je zrejme údel klubov, ktoré nemajú financie navyše. Teda aj váš, nie?
“Každý rok sa mení prakticky jadro družstva. Aj hráčky, ktoré sa za dva-tri roky vychovajú, odchádzajú preč. Mrzí ma, že najmä maturantky u nás nepokračujú ďalej v štúdiu na vysokej škole a hľadajú vzdelanie a volejbal v Česku.”

Prvý z doterajších slovenských titulov ste získali mimo legendárnej haly Mladosť, aký to bol pocit?
“Na začiatku sezóny to bola najväčšia rana, že sme, žiaľ, museli odísť z haly Mladosť. Hrali a získavali tituly sme v nej od roku 1993, bola pre nás doslova výrobný prostriedok. Predpokladali sme, že prejdeme do novej haly pri Dome športu, kde však stále nie je doriešená otázka správcovstva. Nakoniec sme zostali v starej hale Domu športu, kde sme sa udomácnili a aklimatizovali. Nemali sme síce tréningy v najideálnejších časoch, ale dohodou s basketbalistkami Slovana a hádzanármi sme to zvládli.”

Kapitánka Zuzana Šepeľová už dávnejšie oznámila, že by sa s klubom chcela rozlúčiť ziskom double, čo sa aj naplnilo.
“Žiaľ, káder nemôžeme stabilizovať na dlhšie obdobie. Čaká ho hlbší zásah. So Šepeľovou bola dohoda, že pôjde do zahraničia. Bola v áčku päť rokov, získala štyri tituly. Zaslúžili si, aby som ju uvoľnil, napriek tomu, že má ešte zmluvu. Nedohodli sme sa však s ďalšou smečiarkou Jelínkovou, ktorá chce študovať a hrať taktiež v Česku. Rovnakým smerom sa uberá aj Körmendyová. Prídeme o obe smečiarky, blokárky i nahrávačky, keďže Ella Erteltová má ísť študovať do Ameriky, pričom by som bol veľmi rád, keby to nevyšlo. Je to trend, s ktorým sa nielen my, ale aj viaceré kluby, nevieme vysporiadať. Predtým odchádzali hráčky po skončení vysokej školy, čo som kvitoval. Neskôr odchádzali vysokoškoláčky po bakalárskych štátniciach a teraz začínajú odchádzať hráčky už po maturite. Musíme sa nielen my v kluboch, ale najmä federácia s tým vážne zaoberať. V extralige hrajú čoraz viac mladé, ešte osobnostne nevyzreté a neskúsené hráčky. Po juniorkách už aj kadetky.“

Žiadosť po zmene naznačil i tréner Michal Matušov, budete mať po piatich rokoch nového trénera?
“Moja predstava a zámer je, aby si s Igorom Prieložným vymenili pozície. Zatiaľ vám to však nemôžem potvrdiť na sto percent. Chcem, aby sa Igor s jeho skúsenosťami stal hlavným trénerom a Michal by popri tréningu robil aj manažérsku a  analytickú prácu v družstve. Za posledných päť rokov bol veľmi vyťažený, vedie aj mládežnícku reprezentáciu a čakajú ho ME. Nemôžem ho stratiť. Za päť rokov pri áčku, zisku troch titulov a dvoch prvenstvách v pohári by mu zmena pohla prospieť. Ostáva však v klube, je jeho dušou.”

Trénerským rekordérom v klube so štyrmi titulmi s áčkom je váš syn Martin. Nezlákate ho späť?
“V našom klube sa chce ďalej venovať mládeži, to budeme potrebovať pre budúcnosť ženského družstva. Zásluhou výchovy junioriek i béčka sme mohli zaradovať hráčky do áčka. Z jeho tímu aj v uplynulej sezóne prišli Hašková, Alexandra Fričová, Košíková, Páneková a chystá ďalšie. Robí veľmi záslužnú prácu. Tento model sa nám vyplatil a je s ním stotožnený a robí to rád.”

Vy zostávate pri volejbale?
“Roky pribúdajú. Čím som starší, tým musím viac rozmýšľať nad tým, aby prišiel po mne nástupca.”

19 SLÁVISTICKÝCH TITULOV

1993: vo finále s Banskou Bystricou na zápasy 2:0, tréner Přidal
1994: so Žilinou 2:0, tréner Přidal
1995: bez prehry na finálovom turnaji, tréner Brida
1998: so Senicou 3:0, tréner Tallo
1999: so Žilinou 3:0, tréner Ferulík
2000: so Senicou 3:1, tréner Ferulík
2001: so Senicou 3:0, tréner Ferulík
2002: so Senicou 3:0, tréner Petráš
2003: so Senicou 3:0, tréner Petráš
2004: so Žilinou 3:1, tréner Petráš
2008: so ŠG Nitra 3:0, tréner M. Hančík
2010: so Senicou 3:0, trénerka Tlstovičová
2011: s Doprastavom Bratislava 3:2, trénerka Tlstovičová
2013: s Doprastavom Bratislava 3:1, tréner M. Hančík
2015: so Spišskou Novou Vsou 3:1, tréner M. Hančík
2016: s Kežmarkom 3:0, tréner M. Hančík
2017: s 1. BVK 3:0, tréner Matušov
2019: so Strabagom VC Bratislava 3:2, tréner Matušov
2021: so Strabagom VC Bilíkova Pezinok 3:0, tréner Matušov

S FEDERÁLNYMI MAJÚ 28

Už skutočnosť, že volejbalistky Slávie EU Bratislava v ére samostatnosti nechýbali v boji o majstrovský titul ani raz a ťahajú sériu 28 finálových účastí za sebou, vzbudzuje veľký rešpekt. S 19 slovenskými titulmi im patrí aj lídrovská priečka medzi najpopulárnejšími kolektívnymi športami. Basketbalovým rekordérom sú ženy Good Angels Košice s 15 titulmi, v tejto sezóne môže svoju zbierku 13 slovenských prvenstiev rozšíriť MBK Ružomberok. Rovnako tak aj hádzanári Tatrana Prešov, ktorí zatiaľ získali 15 majstrovských titulov. Svojho fenoména majú volejbalistky i v susednom Rakúsku, Sokol Post je 46-násobný rakúsky šampión, v uplynulej sezóne však skončil bronzový. V porovnaní so slávistkami však svoje trofeje nazbieral od roku 1953. Náš majster by sa s 9 federálnymi titulmi v tomto pohľade dostal na číslo 28, s ktorým by sa v Európe taktiež nestratil. Pod vysokou sieťou sa Slávia u nás dlho „pretekala“ s VKP, 11-násobný mužský majster sa vlani vrátil do najvyššej súťaže po ôsmich rokoch a jeho bilancia taktiež môže pokračovať.

Share